V roku 2013 si pripomíname 100. výročie narodenia významnej osobnosti slovenskej hudobnej kultúry, univ. prof. PhDr. Jozefa Kresánka, DrSc., (1913–1986) zakladateľa modernej slovenskej muzikológie, dlhoročného pedagóga na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, formovateľa bádateľskej tradície v rôznych oblastiach hudobnej vedy, skladateľa, organizátora vedeckého života na Slovensku v druhej polovici 20.storočia.Pri príležitosti tejto významnej udalosti pripravuje Katedra hudobnej vedy FFUK v spolupráci so Slovenskou muzikologickou asociáciou pri SHÚ, festivalovým výborom Bratislavských hudobných slávností 2013 a Základnou umeleckou školou Jozefa Kresánka muzikologickú konferenciu s medzinárodnou účasťou, venovanú tvorivému odkazu tejto osobnosti. Konferencia s názvom „Jozef Kresánek – inšpiratívna osobnosť slovenskej hudobnej kultúry“, je plánovaná na dni 9.–11. októbra 2013 v Bratislave, v rámci festivalu Bratislavské hudobné slávnosti.V jej rámci zamýšľame venovať pozornosť aj dvom najvýznamnejším odchovancom a spolupracovníkom Jozefa Kresánka – Miroslavovi Filipovi (1932–1973) a Petrovi Faltinovi (1939–1981).Prof. PhDr. Jozef K r e s á n e k, DrSc. (1913 – 1986) – muzikológ, pedagóg, skladateľOsobnosť slovenskej hudobnej kultúry druhej polovice 20. storočia. zasiahla do viacerých oblastí domáceho profesionálneho hudobného života. Ako odchovanec medzivojnovej českej hudobnej vedy, umenovedy a estetiky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe vrátil sa Dr. Jozef Kresánek v roku 1939 na Slovensku vyzbrojený znalosťou vedeckého diela svojich českých učiteľov (historik Zdeněk Nejedlý, estetici Otakar Zich a Jan Mukařovský, teoretik Josef Hutter, i aktuálnymi názormi vtedajšej nemeckej muzikológie. Paralelne s univerzitným štúdium navštevoval aj kompozičnú triedu na pražskom Konzervatóriu (u Rudolfa Karla) a následne na Majstrovskej škole u Vítězslava Nováka (absolventská práca Klavírne trio). Po intermezze pôsobenia na Učiteľskom ústave v Prešove a v hudobnom oddelení Matice slovenskej v Martine prešiel na jeseň v r. 1944 na Filozofickú fakultu vtedajšej Slovenskej (predtým a potom Komenského) univerzity na Seminár (neskôr Katedru) hudobnej vedy, kde ako pedagóg (od roku 1953 docent, od 1963 profesor, DrSc. v r. 1967) pracoval až do svojej smrti a vychoval početné generácie muzikológov. Bádateľsky rástol Kresánek na prepojení štrukturalizmu a fenomenológie, ktoré premietal do takmer všetkých subdisciplín historickej i systematickej hudobnej vedy a etnomuzikológie. Od propedeuticky zameraných Dejín hudby (Martin 1942) a monografie ľudovej speváčky Zuzka Selecká spieva (Martin, 1943) prvý doklad jeho synkretického nazerania na hudbu predstavuje zakladateľský spis slovenskej etnomuzikológie Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného (Bratislava, 1951). Do svojich univerzitných prednášok už v polovici 50. rokov zaraďuje predmet „hudobné myslenie“, základ jeho nasledovného úsilia o obhájenie integrovaného a komplexného pohľadu na hudbu, hudobnú tvorbu a hudobný život vo vývojových súvislostiach. Skúmal premeny hudobnej tvorivosti v historicko-spoločenských súvislostiach vývoja európskej hudby v knihe Sociálna funkcia hudby (Bratislava, 1961), zaujímali ho vývojové a umelecko-štýlové súvislosti slovenskej hudby súčasnosti – monografia Eugen Suchoň (1961, druhé vydania v spolupráci s Igorom Vajdom z roku 1978) – i minulosti (kapitola o zrode slovenskej národnej hudby v 19. st. v kolektívnych Dejinách slovenskej hudby, Bratislava 1957; pamiatka z 18. st. Melodiarium Anny Szirmay-Keczerovej, Bratislava, 1967, 1983). Venoval pozornosť metodologickým otázkam systematickej vetvy svojho vedeného odboru – Úvod do systematiky hudobnej vedy (Bratislava, 1980) i vetvy historickej – Hudobná historiografia (1981). Korunou jeho bádateľského úsilia je v domácej muzikológii prelomová a v európskom kontexte jedinečná koncepcia „hudobného myslenia“, ako výsledku teoretického pozorovania hudby v priesečníku takmer všetkých systematických a historických subdisciplín, ktorú predstavil v trilógii Základy hudobného myslenia (1977), Tonalita (1983), Tektonika (z pozostalosti, 1994) a zavŕšil v epilógu Hudba a človek (z pozostalosti, 2000). Okrem knižných publikácií uverejňoval viacero štúdií v domácich a zahraničných periodikách, pozornosť si zaslúži jeho obhajoba nezastupiteľnosti esteticko-umeleckej výchovy na základných a stredných školách). Sústredenie sa na vedu, pedagogickú činnosť i organizačnú aktivitu (v rokoch 1956-1963 bol riaditeľom Ústavu hudobnej vedy SAV, predsedom Hudobnovednej sekcie vo Zväze slovenských skladateľov) spôsobilo, že sa skladateľskej činnosti venoval skromnejšie. Štýlovo sa vyvíjal v intenciách generácie tzv. slovenskej hudobnej moderny, s dôrazom na lapidárnosť a sviežosť motivických nápadov (v rytmickej vrstve ovplyvnený aj B. Bartókom) na báze modality, pôdoryse rapsodickej hudobnej formy s pôsobivo transformovanými folklórnymi inšpiráciami – čo prezrádzajú jeho orchestrálne diela (dve Orchestrálne suity, 1951, 1953; Prelúdium a tokáta, 1960, Divertimento, 1983, Rapsódia, 1985) i komorná (Mládežnícka suita pre husle a klavír (1951; Klavírne kvinteto (1975), Meditácia pre sláčikové kvarteto, 1985), piesňová (To je vojna, 1955; Tri piesne na Ivana Kraska, 1976; Som iba človek, 1980) a klavírna tvorba (Scherzo, 1943; Tri poémy, 1983). Je autorom aj úprav historických predlôh a inštruktívnych skladieb.
Za svoju tvorivú aktivitu bol prof. Jozef Kresánek ocenený viacerými vyznamenaniami, napr. Zlatou medailou Univerzity Komenského.
Za svoju tvorivú aktivitu bol prof. Jozef Kresánek ocenený viacerými vyznamenaniami, napr. Zlatou medailou Univerzity Komenského.